Spomienka na svätého Martina, biskupa

Predstavte si na chvíľu cestu, ktorá sa tiahne krajinou, možno prašnú cestu medzi dedinami, kde sa v diaľke dvíha prach pod nohami pocestných. Je to scéna, ktorú poznáme z evanjelia, no je to aj scéna nášho každodenného života. Cesta, po ktorej kráčame – niekedy s ľahkým krokom, inokedy s ťažobou na srdci, ktorú nemožno celkom pomenovať. Svätý Martin z Tours, ktorého si dnes pripomíname, bol mužom takýchto ciest. Bol vojakom, ktorý sa stal biskupom, mužom, ktorý v chladnej noci rozpolil svoj plášť, aby sa podelil s chudobným, v ktorom spoznal samotného Krista. Táto jeho odvaha nebola veľkolepým gestom pre divákov; bol to tichý, okamžitý prejav milosrdenstva. Dnešné evanjelium nám ukazuje podobný moment – desať malomocných, ktorí stoja v diaľke, pretože ich choroba ich oddeľuje od ľudí, od rodín, od života, ktorý poznali. Kričia: „Ježiš, Učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Ich hlasy sú plné naliehavosti, plné tej tichej, zúfalej nádeje, ktorú pozná každý, kto niekedy čakal na odpoveď, ktorá neprichádzala.

Benjamin Vo, náš drahý Ben, bol chlapec, ktorého život bol ako jasné svetlo na takejto ceste. Bol to chlapec, ktorého myseľ bola fascinujúco otvorená svetu. Spomeňte si na jeho nadšenie, keď s otcom plánovali cesty, keď s takou radosťou a jemným humorom hovoril o svojej vysnívanej „con chim airlines“. Ben mal v sebe tú vzácnu schopnosť vidieť krásu v detailoch – v logike matematiky, v zložitosti cloudovej infraštruktúry, v krídlach lietadiel, ktoré brázdili oblohu. Bol to chlapec, ktorý mal v sebe hlbokú, tichú empatiu. Spomeňte si na to, ako pätnásťročný Ben, bez akejkoľvek vonkajšej pobádky, ponúkol celé svoje prasiatko, všetky svoje úspory, aby pomohol svojmu strýkovi Williamovi, ktorý trpel po ťažkých zdravotných komplikáciách. Nikdy to prasiatko nerozbil, nebolo to treba, ale tá ponuka – tá čistá, nezištná ochota obetovať všetko, čo mal, pre niekoho iného – to je to, čo zostáva. To je tá „vôňa lahodná“, o ktorej hovorí Písmo. Ben bol chlapec, ktorý sa nebál milovať, a práve táto láska ho robila takým výnimočným.

No dnes musíme byť k sebe úprimní. Štyri mesiace po tom, čo Ben odišiel do nebeského domova, sa v tichu vášho domova možno ozýva tá spaľujúca otázka, ktorú si mnohí rodičia nesú v hĺbke duše. Je to otázka, ktorá sa vkráda do mysle v najtichších hodinách noci: Mohli sme urobiť niečo inak? Skláňa sa vaša myseľ k pocitom viny, k tichému obviňovaniu samých seba? Poďme sa dnes na chvíľu zastaviť a počúvať to, čo Ježiš hovorí o každom človeku, ktorý znáša nevinne bolesť. Pamätáte si na príbeh o slepom človeku, kedy sa učeníci pýtali, kto zhrešil, že sa narodil slepý? A Ježiš odpovedal s úplnou jasnosťou: „Ani on nezhrešil, ani jeho rodičia.“ Choroba, ktorá si vyžiadala Benov život, nebola trestom. Nebola zlyhaním. Nebola výsledkom ničoho, čo by ste vy, Alan, Thao, alebo ktokoľvek iný, urobili alebo zanedbali. Sú veci v tomto krehkom svete, ktoré sú tak ďaleko za hranicou akejkoľvek ľudskej kontroly, že žiadna bdelosť, žiadna starostlivosť a žiadna bolesť na svete by ich nedokázali zastaviť. Vy ste pre Bena neboli len rodičmi; boli ste jeho celým svetom, jeho bezpečným prístavom, tými, ktorí ho držali za ruku, keď sa svet začal triasť. Boh vás neobviňuje. On neposiela bolesť ako skúšku krutosti. On stojí presne tam, kde plačete vy, a delí sa o vaše slzy. Zložte tento ťažký kameň viny zo svojich ramien. Vy ste neprehliadli nič. Vy ste milovali všetko, čo sa v ľudských silách milovať dalo. Boh si Bena nevzal preto, že by ste vy zlyhali, ale preto, že jeho pozemský beh dospel k svojmu cieľu a on už teraz smie spočinúť v nebeskom pokoji.

Pozrite sa, ako sa evanjelium stretáva s naším žiaľom. Z desiatich uzdravených sa vrátil len jeden. Ten jeden, ktorý si uvedomil, že jeho uzdravenie nie je len náhoda, ale dar. Padol k Ježišovým nohám a ďakoval. Ježiš sa pýta: „Kde sú ostatní?“ Táto otázka nie je výčitkou, je to pozvanie k vďačnosti, ktorá lieči srdce. Benov život bol životom vďačnosti. Bol to chlapec, ktorý sa vedel tešiť z maličkostí – z boba čaju, z úspechu na badmintonovom kurte, z času stráveného s bratom Ryanom. Ryan, brat môj drahý, ty, ktorý kráčaš ďalej s tichou spomienkou na svojho brata, ty, ktorý nosíš v srdci tie spoločné cesty i smiech – nezabudni, že to puto sa nepretrhlo. Tvoj brat Ben je teraz tam, kde prúdy riečne obšťastňujú Božie mesto. On ťa neopustil; on len predišiel tam, kde už nefúka žiaden studený vietor. Keď sa dnes pozrieš na oblohu a uvidíš preletieť lietadlo, spomeň si, že jeho duch žije ďalej. Žije v každom tichom skutku lásky, v každej pomoci, ktorú podávaš iným, v tej čistej vode, ktorá tečie v jeho mene v ďalekom Cà Mau, aby priniesla život tam, kde bol iba smäd. Ben stále koná, Ben stále miluje.

Čítanie z Listu Títovi nám pripomína, že „keď sa zjavila dobrota a láska Boha, nášho Spasiteľa, k ľuďom, spasil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva“. To je naša nádej. Nie naše výkony, nie naše dokonalé plány, ale Jeho milosrdenstvo. Benov život bol krátky, ale bol plný tohto milosrdenstva. Bol to život, ktorý hľadal pravdu, ktorý bol otvorený svetu a ktorý bol dychtivý konať dobro. A to je to, čo si dnes máme odniesť domov. Nemusíme byť dokonalí. Nemusíme mať všetky odpovede na otázku „prečo“. Stačí, ak budeme ako ten jeden uzdravený – vďační za každý deň, verní v malých veciach, prítomní v láske, ochotní slúžiť jeden druhému v tichosti a pokore. Keď vás dnes večer prepadne ticho a ťažoba dňa, zatvorte oči, nadýchnite sa a povedzte: „Pane, ty si môj pastier, nič mi nechýba. Zverujem ti Bena, zverujem ti svoju bolesť, zverujem ti svoje zajtrajšky.“ On vás nenechá padnúť. On vás drží za ruku presne tak pevne, ako ste vy kedysi držali ruku svojho chlapca. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za svojich rodičov, oroduj za svojho brata Ryana a doveď nás všetkých raz k tomu stolu, kde sa už nikdy, nikdy nebudeme musieť lúčiť. Amen.