Piatok tridsiateho prvého týždňa v Cezročnom období

Predstavte si na chvíľu, ako sa v tichej pracovni otec so synom skláňajú nad kódom. Na obrazovke bežia riadky príkazov, logické štruktúry, ktoré majú za cieľ niečo vytvoriť, niečo spustiť, niečo nechať „vzlietnuť“. Benjamin Vo bol chlapec, ktorý v týchto systémoch videl nielen matematiku, ale akúsi skrytú krásu poriadku. Bol to chlapec, ktorého myseľ bola ako precízne naladený prístroj, schopný vidieť súvislosti tam, kde iní videli len chaos. A predsa, keď sa dnes pozrieme na evanjelium, kde Ježiš hovorí o správcovi, ktorý bol v ťažkej situácii nútený urobiť rozhodnutie, vidíme niečo, čo sa na prvý pohľad zdá byť v rozpore s našou logikou. Pán chváli správcu za jeho „opatrnosť“, za jeho schopnosť konať, keď sa všetko okolo neho rúca.

Možno sa pýtate, čo má spoločné tento prefíkaný správca s naším drahým Benom. Benjamin nebol prefíkaný v zlom zmysle slova; bol „opatrný“ v zmysle hlbokej, detskej múdrosti. Spomeňte si na jeho nadšenie pre „con chim airlines“. Bol to chlapec, ktorý sníval o tom, že spojí svet, že vytvorí niečo, čo bude slúžiť iným. Táto jeho zvedavosť, táto jeho túžba po technológii, nebola o hromadení majetku, ale o túžbe po tvorbe. A práve tu sa stretávame s Pavlovým napomenutím v Liste Filipanom: „Naša vlasť je v nebi.“ Pavol nás varuje pred tými, ktorých „bohom je brucho“ a ktorých myseľ sa zaoberá len pozemskými vecami. Ben bol presným opakom. Hoci bol fascinovaný technológiami tohto sveta, jeho srdce bolo nastavené na iné frekvencie. Bol to chlapec, ktorý v pätnástich rokoch, keď videl utrpenie svojho strýka, bez váhania ponúkol všetko, čo mal, aby pomohol. To prasiatko, ktoré nikdy nerozbil, je symbolom jeho srdca: bol pripravený dať všetko. To je tá pravá „opatrnosť“ detí svetla – vedieť, že skutočné poklady sa ukladajú tam, kde ich nezožerie hrdza.

Štyri mesiace. Štyri mesiace od chvíle, čo Ben odišiel do tej skutočnej vlasti, o ktorej píše Pavol. Alan, Thao, Ryan... viem, že v týchto dňoch sa smútok neprejavuje ako veľká búrka, ale ako tichý, neustály dážď, ktorý zmáča všetko, čoho sa dotknete. Prázdna stolička pri stole, ticho v izbe, kde sa kedysi ozýval smiech pri kódovaní hier, chýbajúce „Dobré ráno, ocko“. To sú tie momenty, kedy sa pýtate, či ste urobili dosť. Chcem vám dnes povedať jednu pravdu, ktorú musíte nechať preniknúť až do špiku kostí: Choroba, ktorá si vyžiadala Benov život, nebola trestom. Nebola zlyhaním. Nebola výsledkom ničoho, čo by ste vy, alebo ktokoľvek iný, urobili alebo zanedbali. Sú veci v tomto krehkom svete, ktoré sú tak ďaleko za hranicou akejkoľvek ľudskej kontroly, že žiadna bdelosť, žiadna starostlivosť a žiadna bolesť na svete by ich nedokázali zastaviť. Vy ste pre Bena neboli len rodičmi; boli ste jeho celým svetom, jeho prístavom, tými, ktorí ho držali za ruku, keď sa svet začal triasť. Boh vás neobviňuje. On neposiela bolesť ako skúšku krutosti. On stojí presne tam, kde plačete vy, a delí sa o vaše slzy. Zložte tento ťažký kameň viny zo svojich ramien. Vy ste neprehliadli nič. Vy ste milovali všetko, čo sa v ľudských silách milovať dalo. Boh si Bena nevzal preto, že by ste vy zlyhali, ale preto, že jeho pozemský beh dospel k svojmu cieľu a on už teraz smie spočinúť v nebeskom pokoji.

Pozrite sa na to, ako Benov život stále prináša ovocie. Tá studňa v Cà Mau, tá čistá voda, ktorá tečie v jeho mene, to nie je len technická záležitosť. To je Benova láska, ktorá sa stala hmatateľnou pre ľudí, ktorí by inak trpeli. Ben stále koná, Ben stále pomáha, Ben stále „kóduje“ dobro v tomto svete. Ryan, brat môj, ty si nesieš jeho odkaz v sebe. Spomienka na spoločné jazdy na horskej dráhe, tá karta s lietadlom v tvojom telefóne – to sú tvoje „kódy“, tvoje spojenie s ním. Keď sa cítiš sám, vedz, že Ben je blízko. On je v tom svetle, ktoré Pavol opisuje ako „zmenené na podobu Kristovho osláveného tela“. On už nepozná žiadnu bolesť, žiadnu slabosť, žiadne obmedzenia. On je v plnosti života.

Čo si dnes odniesť domov? Možno len túto malú, jednoduchú vec: keď sa dnes večer pozriete na hviezdy alebo uvidíte lietadlo na oblohe, nehovorte si „už tu nie je“. Povedzte si: „Ben je v tej vlasti, do ktorej všetci smerujeme.“ A keď vás prepadne pocit viny alebo smútku, zhlboka sa nadýchnite a povedzte: „Pane, ty si staviteľom nášho života. Zverujem ti Bena, zverujem ti svoju bolesť, zverujem ti svoje zajtrajšky.“ On vás nenechá padnúť. On vás drží za ruku rovnako pevne, ako ste vy držali Bena. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za svojich rodičov, oroduj za svojho brata Ryana a doveď nás všetkých k tomu stolu, kde sa už nikdy nebudeme musieť lúčiť. Amen.