Pondelok dvadsiatej siedmej týždňa v Cezročnom období

V evanjeliu dnešného dňa prichádza k Ježišovi znalec zákona. Nie je to stretnutie z čistej zvedavosti; je to test. Pýta sa: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som získal večný život?“ Ježiš, ktorý vidí priamo do srdca človeka, mu odpovedá otázkou: „Čo je napísané v Zákone? Ako čítaš?“ A ten muž, hoci chcel Ježiša skúšať, odpovedá presne: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého.“

Zastavme sa pri tomto slove: „Čítať“. Ako čítame my? Keď sa pozeráme na svet, keď sa pozeráme na svoje životy – najmä v týchto mesiacoch, keď sa bolesť stala naším každodenným spoločníkom – ako čítame túto knihu svojho života? Znalec zákona, keď počul Ježišovo potvrdenie, chcel sa ospravedlniť. Chcel si nechať zadné vrátka. Pýta sa: „A kto je môj blížny?“ Je to otázka, ktorú si kladieme všetci, keď nás život zraní. Pýtame sa: „Kto je ten, kto mi rozumie? Kto je ten, kto je blízko, keď sa cítim taký vzdialený od všetkého, čo bolo kedysi normálne?“

Ježiš neodpovedá definíciou. On rozpráva príbeh o ceste z Jeruzalema do Jericha. Cesta, ktorá bola nebezpečná, strmá a plná úskalí. Vidíme tam muža, ktorého prepadli, zbili a nechali polomŕtveho. Vidíme kňaza a levitu, ktorí prechádzajú okolo. Prečo? Možno zo strachu, možno z náboženskej čistoty, možno preto, že sa báli dotknúť utrpenia, ktoré bolo príliš veľké. A potom prichádza Samaritán. Ten, od ktorého nikto nič nečakal. Ten, ktorý bol „cudzí“. On nie je len „dobrý“; on je „pohnutý súcitom“. Zastavuje sa. Kľačí v prachu. A to, čo robí, je intímne a nežné: nalieva olej a víno na rany, obväzuje ich, dvíha ho na svoje zviera a berie ho do hostinca.

Benjamin Vo, náš drahý Ben, bol chlapec, ktorý rozumel tomuto jazyku súcitu. Spomeňte si na to, ako sa vedel zasmiať pri svojich plánoch o „con chim airlines“. V tej jeho radosti, v tom jeho jemnom gigote, bola túžba spájať svety, byť blízko, byť užitočný. Ben mal brilantnú myseľ – vedel o cloude a AWS viac než mnohí dospelí – ale jeho srdce bolo ešte väčšie. Spomeňte si na ten moment, keď chcel ponúknuť celé svoje prasiatko, aby pomohol strýkovi Williamovi. Nikdy to prasiatko nerozbil, nikdy ho nevyprázdnil, ale tá ponuka – to, že chlapec v jeho veku chcel dať všetko, čo mal, pre niekoho iného – to je ten najkrajší obraz, aký si môžeme uchovať. To je tá „láska zo všetkých síl“, o ktorej hovorí zákon.

Alan a Thao, viem, že v týchto dňoch, tri mesiace po tom, čo Ben odišiel do Otcovho domu, sa cítite ako ten muž na ceste do Jericha. Cítite sa zbití, zranení, možno máte pocit, že svet okolo vás ide ďalej, zatiaľ čo vy ste zostali ležať v prachu. A v tichu noci sa k vám vkráda tá ťažká, krutá otázka: „Mohol som urobiť viac? Prehliadol som niečo? Je to moja vina?“ Chcem vám dnes v mene milosrdného Boha, ktorý je Otcom každého z nás, sňať tento kameň z vašich sŕdc. Vy ste nepochybili. Choroba, ktorá si vyžiadala Bena, nebola vašou vinou. Boh neposiela utrpenie ako trest. Choroba je súčasťou tohto padlého sveta, je to niečo, čo prichádza bez ohľadu na to, ako veľmi milujeme a ako veľmi sa snažíme. Vy ste boli pre Bena celým svetom, jeho prístavom, jeho bezpečím. Boli ste tými, ktorí ho držali za ruku, keď sa svet začal chvieť. Nič, čo ste urobili alebo neurobili, túto búrku nespôsobilo. Prosím, odložte túto ťažkú batožinu viny. Boh vás neobviňuje, tak sa neobviňujte ani vy.

Ježiš v evanjeliu hovorí: „Go and do likewise“ – „Choď a rob podobne.“ Ale ako máme robiť podobne, keď sme sami takí zranení? Ako máme byť milosrdní, keď naše srdce je zlomené? Odpoveď je v tom, že my nie sme tými, ktorí musia všetko zvládnuť sami. My sme tými, ktorí potrebujú, aby sa Ježiš zastavil pri nás. On je ten pravý Samaritán. On je ten, ktorý kľačí v prachu pri vašom smútku. On je ten, ktorý nalieva olej svojej útechy do vašich rán. Keď sa cítite prázdni, keď sa vám zdá, že už nemáte čo dať, práve vtedy vás On drží. On vás nesie do hostinca svojej Cirkvi, do hostinca svojej lásky, kde ste v bezpečí.

Ryan, brat môj, ty si s Benom zdieľal toľko chvíľ. Spomeň si na tie chvíle pri oceáne, na tie spoločné výlety, na to, ako ste sa spolu smiali. Tvoja cesta je teraz iná, ale ty nie si sám. Benova láska, jeho zvedavosť, jeho úsmev – to všetko je v tebe. Keď sa pozeráš na svet, keď snívaš o budúcnosti, Ben je tam s tebou. On ťa povzbudzuje, aby si žil naplno, aby si bol odvážny, aby si bol láskavý. Neži v tieni smútku, ale ži v svetle spomienok. Ben ťa sprevádza, tak blízko, ako dych. Ty nesieš jeho odkaz ďalej – odkaz chlapca, ktorý chcel pomáhať, ktorý chcel dávať, ktorý chcel milovať.

Svätý Pavol v Liste Galaťanom hovorí: „Či sa teraz usilujem o priazeň ľudí, alebo Boha? Alebo hľadám, ako sa zapáčiť ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom.“ Toto je výzva pre nás všetkých. Nenechajte sa zviazať tým, čo si myslí svet, alebo tým, ako by ste mali „správne“ smútiť. Váš smútok je posvätný. Vaša cesta je vaša. Boh vás miluje práve takých, akí ste – zlomení, hľadajúci, unavení. A On vám sľubuje, že „jeho diela sú verné a spravodlivé“, ako sme spievali v žalme. Boh pamätá na svoju zmluvu naveky. On nezabudol na Bena. On nezabudol na vás.

Keď dnes odídete z tohto miesta, nerobte si veľké plány. Neurobte žiadne veľké rozhodnutia. Stačí jedno: keď vás prepadne smútok, neuhýbajte pred ním. Priznajte si ho, ale potom sa pozrite na oblohu – na tú oblohu, ktorú Ben tak miloval – a v tichu srdca povedzte: „Pane, ďakujem ti za pätnásť rokov, ktoré si nám požičal toto nebeské dieťa. Zverujem ti Bena a zverujem ti aj náš ďalší krok.“ On vás neopustí. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za nás. Oroduj za svojich rodičov, aby cítili pokoj. Oroduj za svojho brata Ryana, aby mal silu lietať vysoko. A my, ktorí tu zostávame, sľubujeme, že budeme stavať svoje životy na Kristovi, až kým sa raz všetci nestretneme v dome nášho Otca, kde už nebude viac sĺz, len večná radosť. Amen.