Sobota 32. týždňa v Cezročnom období

Predstavte si na chvíľu niečo celkom obyčajné: človeka, ktorý stojí pri okne a trpezlivo čaká. Možno čaká na návrat niekoho milovaného, možno čaká na odpoveď, ktorá sa zdá byť v nedohľadne, alebo len sleduje, ako sa deň pomaly mení na noc. Je v tom čakaní niečo hlboko ľudské, niečo, čo nás všetkých spája. V dnešnom evanjeliu nás Ježiš pozýva do tohto priestoru čakania, do priestoru modlitby, ktorá sa nekončí, aj keď sa zdá, že nebo mlčí. Hovorí nám o vdove, ktorá neprestáva klopať na dvere nespravodlivého sudcu. Nie je to príbeh o tom, že by Boh bol ako ten sudca – sudca, ktorý sa stará len o svoje pohodlie. Je to príbeh o nás, o našej vytrvalosti, o tom, ako sa učíme veriť, že každé naše slovo, každá naša slza a každá naša tichá prosba majú svoje miesto v Božom srdci.

Benjamin Vo, náš drahý Ben, bol chlapec, ktorého život bol ako jasná, neúnavná modlitba. Bol to chlapec, ktorý mal dar vidieť za obzor. Spomeňte si na jeho fascináciu lietadlami, na ten jeho sen o „con chim airlines“, na ten jemný úsmev, ktorým sprevádzal svoje plány. Pre Bena nebolo lietadlo len strojom z kovu a drôtov; bol to symbol túžby, symbol niečoho, čo sa chce dotknúť neba. Bol to chlapec, ktorý vo svojich pätnástich rokoch, keď videl utrpenie svojho strýka Williama, bez váhania ponúkol celé svoje prasiatko, všetky svoje celoživotné úspory, aby mu pomohol. Nikdy to prasiatko nerozbil, nebolo to treba, ale tá ponuka – tá čistá, nezištná ochota obetovať všetko, čo mal, pre niekoho iného – to je tá najkrajšia modlitba, akú človek môže vysloviť. Ben nebol teoretik. On bol chlapec, ktorý miloval činom. A práve v tej ochote dať zo seba všetko, bez vypočítavosti a bez strachu, sa Ben dotkol samotného jadra evanjelia.

No dnes musíme byť k sebe úprimní. Päť mesiacov po tom, čo Ben odišiel do nebeského domova, sa v tichu vášho domova možno ozýva tá spaľujúca otázka, ktorú si mnohí rodičia nesú v hĺbke duše. Je to otázka, ktorá sa vkráda do mysle v najtichších hodinách noci: Mohli sme urobiť niečo inak? Skláňa sa vaša myseľ k pocitom viny, k tichému obviňovaniu samých seba? Poďme sa dnes na chvíľu zastaviť a počúvať to, čo Ježiš hovorí o každom človeku, ktorý znáša nevinne bolesť. Pamätáte si na príbeh o slepom človeku, kedy sa učeníci pýtali, kto zhrešil, že sa narodil slepý? A Ježiš odpovedal s úplnou jasnosťou: „Ani on nezhrešil, ani jeho rodičia.“ Choroba, ktorá si vyžiadala Benov život, nebola trestom. Nebola zlyhaním. Nebola výsledkom ničoho, čo by ste vy, Alan, Thao, alebo ktokoľvek iný, urobili alebo zanedbali. Sú veci v tomto krehkom svete, ktoré sú tak ďaleko za hranicou akejkoľvek ľudskej kontroly, že žiadna bdelosť, žiadna starostlivosť a žiadna bolesť na svete by ich nedokázali zastaviť. Vy ste pre Bena neboli len rodičmi; boli ste jeho celým svetom, jeho bezpečným prístavom, tými, ktorí ho držali za ruku, keď sa svet začal triasť. Boh vás neobviňuje. On neposiela bolesť ako skúšku krutosti. On stojí presne tam, kde plačete vy, a delí sa o vaše slzy. Zložte tento ťažký kameň viny zo svojich ramien. Vy ste neprehliadli nič. Vy ste milovali všetko, čo sa v ľudských silách milovať dalo. Boh si Bena nevzal preto, že by ste vy zlyhali, ale preto, že jeho pozemský beh dospel k svojmu cieľu a on už teraz smie spočinúť v nebeskom pokoji.

Pozrite sa, ako sa evanjelium stretáva s naším žiaľom. Ježiš sa pýta: „Keď príde Syn človeka, nájde vieru na zemi?“ Táto otázka nie je výčitkou, je to pozvanie k dôvere, ktorá presahuje naše chápanie. Benov život bol životom viery – nielen v kostole, ale v každom jeho úsmeve, v jeho zvedavosti, v jeho láske k rodine. Ryan, brat môj drahý, ty, ktorý kráčaš ďalej s tichou spomienkou na svojho brata, ty, ktorý nosíš v srdci tie spoločné cesty i smiech – nezabudni, že to puto sa nepretrhlo. Tvoj brat Ben je teraz tam, kde prúdy riečne obšťastňujú Božie mesto. On ťa neopustil; on len predišiel tam, kde už nefúka žiaden studený vietor. Keď sa dnes pozrieš na oblohu a uvidíš preletieť lietadlo, spomeň si, že jeho duch žije ďalej. Žije v každom tichom skutku lásky, v každej pomoci, ktorú podávaš iným, v tej čistej vode, ktorá tečie v jeho mene v ďalekom Cà Mau, aby priniesla život tam, kde bol iba smäd. Ben stále koná, Ben stále miluje.

Prvé čítanie z Listu svätého apoštola Jána nám pripomína, aby sme boli „spolupracovníkmi pravdy“. Ben bol takýmto spolupracovníkom. Svojou úprimnosťou, svojou túžbou po poznaní a svojou nezištnosťou nám ukázal, ako vyzerá život, ktorý je zakorenený v Kristovi. A to je to, čo si dnes máme odniesť domov. Nemusíme byť dokonalí. Nemusíme mať všetky odpovede na otázku „prečo“. Stačí, ak budeme ako tá vdova – vytrvalí v modlitbe, úprimní vo svojej bolesti a pevní v nádeji. Keď vás dnes večer prepadne ticho a ťažoba dňa, zatvorte oči, nadýchnite sa a povedzte: „Pane, ty si môj pastier, nič mi nechýba. Zverujem ti Bena, zverujem ti svoju bolesť, zverujem ti svoje zajtrajšky.“ On vás nenechá padnúť. On vás drží za ruku presne tak pevne, ako ste vy kedysi držali ruku svojho chlapca. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za svojich rodičov, oroduj za svojho brata Ryana a doveď nás všetkých raz k tomu stolu, kde sa už nikdy, nikdy nebudeme musieť lúčiť. Amen.