Štvrtok tridsiateho týždňa v Cezročnom období

Predstavte si na chvíľu chlapca, ktorý stojí na letiskovej ploche alebo v termináli, s hlavou zaklonenou k oblohe, sledujúc pohyb obrovských oceľových vtákov. Pre Benjamina Vo, nášho drahého Bena, neboli lietadlá len dopravnými prostriedkami. Boli to symboly poriadku, inžinierskej presnosti a tej fascinujúcej schopnosti človeka prekonať zemskú príťažlivosť. Ben mal myseľ nastavenú na logiku, na systémy, na to, ako veci fungujú. Keď sníval o svojej vlastnej spoločnosti, o tej vysnívanej „con chim airlines“, v jeho očiach sa zračilo nadšenie, ktoré sa nedalo prehliadnuť. Bol to chlapec, ktorý vo svojich pätnástich rokoch videl svet ako miesto, kde sa dá tvoriť, kde sa dá stavať, kde sa dá vzlietnuť.

Svätý Pavol v dnešnom čítaní z Listu Efezanom používa úplne inú metaforu. Nehovorí o lietadlách, ale o brnení. „Oblečte si Božiu výzbroj,“ píše, „aby ste sa mohli postaviť proti úkladom diablovým.“ Pavol vie, že život nie je len technický problém, ktorý sa dá vyriešiť algoritmom alebo kódom. Život je zápas. Hovorí o „zlých duchoch v nebesiach“ a o „vládcoch tohto temného sveta“. Keď čítame tieto slová, možno sa nám zdajú príliš tvrdé, možno príliš vzdialené od našej každodennej skúsenosti. Ale potom sa pozrieme na svoje životy, na tie chvíle, keď sa ticho v dome stane neznesiteľným, keď sa smútok vkradne do srdca ako zlodej, a pochopíme, že ten zápas je skutočný. Je to zápas o nádej, zápas o to, aby sme nestratili vieru v Božiu dobrotu, keď sa nám zdá, že sa nebo uzavrelo.

Alan a Thao, viem, že štyri mesiace po Benovom odchode je toto „brnenie“, o ktorom píše Pavol, často ťažké udržať na pleciach. Viem, že sa v tichu noci pýtate: „Kde je tá spravodlivosť? Prečo sa cesta tak náhle skončila?“ Chcem vám dnes povedať niečo, čo musíte prijať ako liek na unavenú dušu. Choroba, ktorá si vyžiadala Benov život, nebola trestom. Nebola zlyhaním. Nebola výsledkom ničoho, čo by ste vy, alebo ktokoľvek iný, urobili alebo zanedbali. Sú veci v tomto krehkom svete, ktoré sú tak ďaleko za hranicou akejkoľvek ľudskej kontroly, že žiadna bdelosť, žiadna starostlivosť a žiadna bolesť na svete by ich nedokázali zastaviť. Vy ste pre Bena neboli len rodičmi; boli ste jeho celým svetom, jeho prístavom, tými, ktorí ho držali za ruku, keď sa svet začal triasť. Boh vás neobviňuje. On neposiela bolesť ako skúšku krutosti. On stojí presne tam, kde plačete vy, a delí sa o vaše slzy. Zložte tento ťažký kameň viny zo svojich ramien. Vy ste neprehliadli nič. Vy ste milovali všetko, čo sa v ľudských silách milovať dalo. Boh si Bena nevzal preto, že by ste vy zlyhali, ale preto, že jeho pozemský beh dospel k svojmu cieľu a on už teraz smie spočinúť v nebeskom pokoji.

Pozrite sa na to, ako Ježiš v evanjeliu odpovedá na hrozbu kráľa Herodesa. „Choďte a povedzte tej líške,“ hovorí Ježiš. On sa nebojí. Vie, že jeho cesta vedie cez Jeruzalem, cez kríž, ale vie aj to, že jeho dielo – uzdravovanie, ohlasovanie, láska – sa nezastaví. A potom prichádza ten nádherný, bolestný obraz: „Jeruzalem, Jeruzalem... koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, ale nechceli ste!“ Všimnite si tú nehu. Ježiš sa neprirovnáva k mocnému kráľovi, ale k sliepke, ktorá pod svojimi krídlami chráni to najkrehkejšie, čo má. Ben je teraz presne tam. Je v bezpečí pod krídlami toho, ktorý ho stvoril. Už viac nemusí bojovať so žiadnou chorobou. Už viac nemusí pociťovať tú úzkosť, ktorú tak dobre poznal, keď sa bál o svojich milovaných. On je v pokoji, v tom „Banquet of Heaven“, kde niet sĺz.

Spomeňte si na to, akú lásku Ben v sebe nosil. Spomeňte si na tú chvíľu, ktorú nám rodina zverila – keď pätnásťročný Ben, bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku, povedal rodičom, že je ochotný obetovať celé svoje celoživotné úspory z prasiatka, aby pomohol strýkovi Williamovi, ktorý trpel po mŕtviciach. Nikdy to prasiatko nerozbil, nebolo to treba, pretože strýko mal potrebnú starostlivosť, no tá ponuka – to, že chlapec v jeho veku chcel unáhlene a celým svojím srdcom odovzdať všetko, čo mal, pre niekoho iného – to je ten pravý obraz jeho duše. To je tá láska, ktorá sa nepýta na vlastný zisk, ale vidí bolesť druhého. Táto láska neumrela. Ona pokračuje. Keď vidíme studňu „Giếng Gioan Baotixita“ v Cà Mau, vybudovanú v jeho mene, alebo keď vidíme tiché skutky dobroty, ktoré sa dejú skryte, vieme, že Benov duch stále žije a slúži. Táto láska je brnením, ktoré si obliekate aj vy, keď sa ráno zobudíte a rozhodnete sa pokračovať v živote, hoci by ste najradšej zostali v tme.

Ryan, brat môj drahý, ty, ktorý si s Benom kráčal bok po boku, ktorý si s ním podelil smiech, cesty i tiché chvíle v izbe – nezabudni, že tá bratská láska sa nestratila. Brat ti nechýba len v spomienkach, on ťa sprevádza z toho tichého, jasného miesta, kde už nie je žiadna choroba ani slzy. Kráčaj ďalej s odvahou, s tým istým úsmevom a dobrotou, akú mal on. Máš v nebi niekoho, kto na teba hľadí a prihovára sa za teba u samého Pána. Tvoj brat bol chlapec, ktorý sa nebál vzlietnuť, a ty teraz nesieš jeho odkaz ďalej – odkaz chlapca, ktorý chcel pomáhať, ktorý chcel dávať, ktorý chcel milovať.

A vy všetci, ktorí túto chvíľu prežívate doma, v tichu svojich izieb, možno s ťaživým krížom na pleciach, nech ste kdekoľvek – počujte tento hlas. Boh vás pozná po mene. Necháva vás obklopiť svojím milosrdenstvom. Až vás dnes večer prepadne ticho, neuhýbajte pred ním. Zatvorte oči, nadýchnite sa a v duchu povedzte túto jednoduchú vetu: „Pane, zverujem ti Bena... a zverujem ti aj seba.“ On vás podrží. On je ten uholný kameň, ktorý nikdy nesklame. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za svojich rodičov, oroduj za svojho brata Ryana a doveď nás všetkých tam, kde svetlo nepozná žiadny súmrak. Amen.