Spomienka na svätých anjelov strážcov

Stojíme dnes pred tajomstvom, ktoré je staré ako ľudstvo samo. Jób v čítaní, ktoré sme počuli, stojí uprostred búrky. Nie je to len búrka počasia, je to búrka jeho vlastnej duše, búrka, v ktorej sa pýta na hranice sveta, na zdroje mora, na brány tmy. Jób sa pýta, pretože sa cíti malý. Cíti sa ako niekto, kto stojí pred obrovským oceánom a nevidí druhý breh. Možno práve takto sa cítite aj vy, Alan a Thao, keď sa po troch mesiacoch obzeráte späť a pýtate sa na zmysel toho, čo sa stalo, keď sa pýtate, kde sú tie hranice, o ktorých Jób hovorí, a prečo sa zdá, že cesta vášho drahého Benjamina sa skončila tak náhle.

Pozrite sa na túto búrku, o ktorej Jób hovorí. On sa pýta: „Kto určil ranným zore miesto?“ Jób sa díva na svet ako na niečo, čo je riadené rukou, ktorú on sám nedrží. A v tom je tá pravda, ktorú dnes musíme prijať, akokoľvek je ťažká. My nedržíme kormidlo tohto sveta. Ale niekto iný ho drží. A práve v dnešný sviatok nám Cirkev pripomína, že na tejto ceste nie sme sami. Máme strážcov. Máme anjelov, ktorí hľadia na tvár nášho Otca. Ben je teraz v ich spoločnosti. On je v prítomnosti toho svetla, ktoré Jób tak úpenlivo hľadal.

Predstavte si na chvíľu Bena. Nie ako niekoho, kto je preč, ale ako chlapca, ktorého zvedavosť bola ako kompas. Spomeňte si na to, ako rád pozoroval lietadlá. Pre neho nebolo lietadlo len kus kovu; bol to symbol slobody, symbol spojenia, symbol túžby človeka vzlietnuť nad obmedzenia zeme. Keď s otcom Alanom plánoval svoje „con chim airlines“, nebola to len hra. Bola to túžba po výške, túžba po tom, aby sa duša mohla dotknúť niečoho väčšieho. Ben mal v sebe túto prirodzenú túžbu po nebi, aj keď to možno pomenovával inak. On bol chlapec, ktorý sa díval hore. A dnes, v tento sviatok anjelov, nám Boh hovorí, že Benov pohľad bol správny. On sa díval tam, kde je jeho skutočný domov.

Jób sa na konci svojej reči stíši. „Položím si ruku na ústa,“ hovorí. Je to gesto pokory. Nie je to kapitulácia, je to uznanie, že pred tajomstvom života a smrti existuje hranica, kde slová prestávajú stačiť. Vy ste, drahí rodičia, prežili túto hranicu. Viem, že v tichu noci, keď sa všetko stíši, sa k vám vracajú otázky. Často sa v takýchto chvíľach do sŕdc vkráda tieň pochybností – otázka, či ste urobili všetko, či ste niečo neprehliadli. Chcem vám dnes, v mene milosrdného Boha, sňať tento kameň z vašich sŕdc. Vy ste nepochybili. Choroba, ktorá si vyžiadala Bena, nebola vašou vinou. Boh neposiela utrpenie ako trest za nejaké vaše zlyhanie. Vy ste boli pre neho celým svetom, jeho prístavom, jeho láskou. Boli ste tými, ktorí ho držali za ruku, keď sa svet začal chvieť. Nič, čo ste urobili alebo neurobili, túto búrku nespôsobilo. Prosím, odložte túto ťažkú batožinu viny. Boh vás neobviňuje, tak sa neobviňujte ani vy.

Ježiš v evanjeliu stavia do stredu dieťa. „Kto sa pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve.“ Ben bol presne takýmto dieťaťom. Nie preto, že by bol naivný – naopak, jeho myseľ bola brilantná, jeho zvedavosť v oblasti technológií a logiky bola obdivuhodná. Ale bol dieťaťom v tom, že mal srdce otvorené pre iných. Spomeňte si na ten moment, keď chcel ponúknuť celé svoje celoživotné úspory z prasiatka, aby pomohol strýkovi Williamovi. Nikdy to prasiatko nerozbil, nikdy ho nevyprázdnil, ale tá ponuka – to, že chlapec v jeho veku chcel dať všetko, čo mal, pre niekoho iného – to je tá najväčšia pravda o jeho srdci. On bol zrkadlom Božej štedrosti. On chápal, že život je o dávaní, nie o hromadení. A táto jeho štedrosť, táto jeho ochota obetovať sa, to nie je minulosť. To je jeho odkaz, ktorý žije ďalej.

Ryan, brat môj drahý, ty si s ním zdieľal toľko chvíľ. Ty si videl ten jeho smiech, tú jeho radosť, keď ste spolu objavovali svet. Viem, že teraz je tvoja cesta iná. Viem, že niekedy je ťažké ísť vpred, keď máš pocit, že tvoj najlepší priateľ tu chýba. Ale nezabudni: Benova zvedavosť, jeho radosť zo života, jeho vernosť nezomreli. Ony prešli do teba. Ty nesieš časť z tohto svetla ďalej. Keď sa pozeráš na svet, keď snívaš o budúcnosti, Ben je tam s tebou. On je tvojím tichým anjelom. On ťa povzbudzuje, aby si lietal vysoko, aby si sa nebál snívať, aby si žil naplno. Neži v tieni smútku, ale ži v svetle spomienok. Ben ťa sprevádza, tak blízko, ako dych.

Pozrite sa na to, ako Ježiš končí dnešné evanjelium: „Ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho nebeského Otca.“ To je tá najväčšia útecha, ktorú máme. Ben nie je stratený v nejakom prázdne. On je v bezprostrednej blízkosti Otca. On vidí tvár, ktorú my zatiaľ len tušíme. On je v tom svetle, ktoré Jób hľadal. A z tohto miesta, z tohto nebeského domova, on oroduje za vás. On prosí za svoje „perfect four“ – za otca, mamu a Ryana – aby ste našli silu kráčať ďalej. On je tým, ktorý vám posiela pokoj v chvíľach, keď sa zdá, že ho niet.

Keď dnes odídete z tohto miesta, nerobte si veľké plány. Neurobte žiadne veľké rozhodnutia. Stačí jedno: keď vás prepadne smútok, neuhýbajte pred ním. Priznajte si ho, ale potom sa pozrite na oblohu – na tú oblohu, ktorú Ben tak miloval – a povedzte: „Pane, ďakujem ti za pätnásť rokov, ktoré si nám požičal toto nebeské dieťa.“ A v tej vďačnosti nájdete pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za nás. Oroduj za svojich rodičov, aby cítili pokoj. Oroduj za Ryana, aby mal silu lietať vysoko. A my, ktorí tu zostávame, sľubujeme, že budeme stavať svoje životy na Kristovi, až kým sa raz všetci nestretneme v dome nášho Otca, kde už nebude viac sĺz, len večná radosť. Amen.