Sobota 24. týždňa v Cezročnom období

Pohľad na semeno, ktoré padá do zeme, v nás vždy vyvoláva určitú úzkosť. Je to moment straty, moment, kedy sa niečo, čo bolo plné života a potenciálu, musí rozpadnúť, aby sa stalo niečím iným. Svätý Pavol v Liste Korinťanom používa tento obraz s nečakanou priamosťou. Hovorí nám, že to, čo sejeme, nie je telo, ktoré bude, ale len nahé zrnko. Je to obraz, ktorý sa dotýka samotnej podstaty našej ľudskej skúsenosti – tej túžby držať veci v rukách, chrániť ich, zachovať ich v ich súčasnej podobe, a tej bolestnej reality, že život, ako ho poznáme, je neustálym procesom odovzdávania.

Keď myslíme na Benjamina, na nášho drahého Bena, táto predstava „zrnka“ dostáva veľmi konkrétnu tvár. Spomeňte si na Bena, ako stál na tom malom bielom stupienku na terase, so zopnutými rukami a tým svojím tichým, premýšľavým výrazom. Bol to chlapec, ktorého myseľ bola ako precízne navrhnutý softvér – brilantná, zvedavá, vždy hľadajúca logiku a poriadok. Bol to ten istý chlapec, ktorý s takým nadšením hovoril o svojom sne, o „con chim airlines“, a ktorého oči sa rozžiarili pri každom rozhovore o lietadlách. V ňom bolo toľko života, toľko plánov, toľko „zrna“, ktoré sľubovalo bohatú úrodu. A predsa, rovnako ako v Pavlovom liste, aj tu narážame na tajomstvo, ktoré nás presahuje.

Alan, Thao, Ryan, viem, že v týchto dňoch, tri mesiace po tom, čo Ben odišiel do Otcovho domu, je táto prázdnota stále hlboká. Je to ako ticho na letiskovej ploche po odlete lietadla, keď sa motory utíšia a vy zostávate stáť s pohľadom upretým na oblohu, ktorá je zrazu príliš prázdna. V tých chvíľach sa v nás často ozýva tá tichá, hryzavá otázka: Prečo? Prečo muselo byť toto „zrnko“ zasiate tak skoro? Prečo sa jeho cesta uzavrela skôr, než stihol napísať všetky svoje kapitoly? A v tej únave, v tej tichej samote, sa niekedy vynorí aj tá najťažšia otázka – otázka viny. Či sme niečo neprehliadli? Či sme nemohli urobiť viac? Či táto strata nie je výsledkom niečoho, čo sme my ako rodičia alebo blízki zanedbali?

Chcem vám dnes, v mene Toho, ktorý je „životodarným duchom“, sňať tento kameň z vašich sŕdc. Vy ste nepochybili. Choroba, ktorá si vyžiadala Bena, nebola vašou vinou. Boh neposiela utrpenie ako trest a Boh sa na vás nepozerá cez optiku vašich ľudských limitov. Vy ste boli pre Bena tým najlepším prístavom, aký mohol mať. Milovali ste ho s takou vernosťou, že to samo osebe je svedectvom Božej lásky. Táto strata nie je zlyhaním vašej starostlivosti; je to tajomstvo, ktoré patrí do Božieho plánu, ktorý presahuje naše chápanie. Boh vás neobviňuje, a preto sa nesmiete obviňovať ani vy sami. Zložte túto batožinu, lebo ona na vás nepatrí.

Pozrite sa na evanjelium o rozsievačovi. Ježiš hovorí o semene, ktoré padá na rôzne miesta. Niektoré je udusené, niektoré zničené, ale niektoré padá do dobrej zeme a prináša úrodu. Benovo srdce bolo tou dobrou zemou. Pamätáte si tú chvíľu, keď vo svojej detskej dobrote, bez toho, aby ho niekto o to žiadal, chcel ponúknuť svoju celú pokladničku, aby pomohol strýkovi Williamovi? Nikdy ju nerozbil, nikdy ju nevyprázdnil, ale tá ponuka – to ochotné, otvorené srdce, ktoré chcelo dať všetko, čo malo – je obrazom, ktorý dnes žiari v Božej prítomnosti jasnejšie než akákoľvek technológia, ktorú kedy ovládol. To je tá úroda. To je to „stodvojnásobné“, o ktorom hovorí Ježiš. Benov život, hoci krátky, bol naplnený láskou, ktorá sa nestráca, ale premieňa.

Ryan, brat môj, ty si bol svedkom jeho radosti. Ty si s ním zdieľal tie chvíle, keď sa svet zdal byť otvorenou mapou. Viem, že teraz je tvoj pretek iný. Viem, že v škole či pri rôznych aktivitách cítiš tú prázdnu stoličku vedľa seba. Ale nezabudni: Benova zvedavosť, jeho radosť zo života, jeho vernosť nezomreli. Ony prešli do teba. Ty nesieš časť z tohto svetla ďalej. Neži v tieni smútku, ale ži v svetle spomienok. Ben ťa sprevádza. On sa na teba usmieva pri každom tvojom kroku, presne tak, ako sa na vás oboch usmieval, keď ste stáli na slnečnom brehu či v parku. On je s tebou, tak blízko, ako dych.

Pavol nám v čítaní hovorí: „Sievame porušiteľné, vstáva neporušiteľné.“ To je tá nádej, ktorá je silnejšia než smrť. Ben nie je v minulosti. Ben je v prítomnosti Božej lásky. On je v tej radosti, ktorú cítite, keď si spomeniete na niečo, čo vás spolu rozosmialo. On je v tom pokoji, ktorý príde, keď sa večer pomodlíte a zveríte všetko do Božích rúk. On je v tej vode, ktorá prúdi v studni v Cà Mau, ktorá v jeho mene dáva piť smädným a prináša život iným. To je jeho odkaz. Nie je to pomník z kameňa, je to život, ktorý sa ďalej rozdáva.

Keď dnes odídete z tohto miesta, nerobte si veľké plány. Neurobte žiadne veľké rozhodnutia. Stačí jedno: keď vás prepadne smútok, neuhýbajte pred ním. Priznajte si ho, ale potom sa pozrite na oblohu – na tú oblohu, ktorú Ben tak miloval – a povedzte: „Pane, ďakujem ti za pätnásť rokov, ktoré si nám požičal toto nebeské dieťa.“ A v tej vďačnosti nájdete pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť.

Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za nás. Oroduj za svojich rodičov, aby cítili pokoj. Oroduj za Ryana, aby mal silu lietať vysoko. A my, ktorí tu zostávame, sľubujeme, že budeme stavať svoje životy na Kristovi, až kým sa raz všetci nestretneme v dome nášho Otca, kde už nebude viac sĺz, len večná radosť. Amen.