Piatok dvadsiateho štvrtého týždňa v Cezročnom období

Stojíme dnes pred slovami svätého Pavla, ktoré sú ako úder do srdca, no zároveň ako liek na najhlbšie rany. Pavol sa pýta Korinťanov: „Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet?“ Je to otázka, ktorá sa v nás ozýva vždy, keď stojíme tvárou v tvár strate, ktorá nedáva zmysel. Je to otázka, ktorá sa ozýva v tichých izbách, kde chýba smiech, v chodbách, ktoré sú zrazu príliš dlhé, a v srdciach, ktoré sa snažia pochopiť, prečo sa život mladého človeka, tak plného svetla, uzavrel skôr, než stihol napísať všetky svoje kapitoly.

Predstavte si na chvíľu Benjamina. Predstavte si jeho zvedavosť, tú jeho brilantnú myseľ, ktorá sa v štvrtom ročníku hrala s matematikou ôsmakov, alebo tie chvíle, keď s takou vášňou a radosťou hovoril o svojich plánoch na „con chim airlines“. V jeho úsmeve, v tom jeho nákazlivom gigote, keď sa rozprával s ocinom o lietadlách, bola prítomná akási čistota, ktorá nepatrila len tomuto svetu. Ben bol chlapec, ktorý mal dar vidieť horizonty tam, kde iní videli len steny. Bol to chlapec, ktorý vo svojej detskej dobrote, celkom nečakane a bez akéhokoľvek „prečo“, chcel obetovať celú svoju pokladničku, aby pomohol strýkovi v núdzi. Nikdy ju nerozbil, nikdy ju nevyprázdnil, ale tá ponuka – to ochotné, otvorené srdce, ktoré chcelo dať všetko, čo malo – je obrazom, ktorý dnes žiari v Božej prítomnosti jasnejšie než akákoľvek technológia, ktorú kedy ovládol.

Alan, Thao, Ryan... viem, že sú dni, keď sa tá prázdnota zdá byť neznesiteľná. Je to ako ticho po odlete lietadla, keď sa motory utíšia a vy zostávate stáť na letiskovej ploche, hľadiac na oblohu, ktorá je zrazu príliš prázdna. V týchto chvíľach sa človek často vracia k otázkam, ktoré pália – otázkam, či sme urobili dosť, či sme niečo neprehliadli. Dovoľte mi dnes, v mene Toho, ktorý je „prvotinou zosnulých“, sňať z vašich sŕdc ťažký kameň viny. Vy ste nepochybili. Choroba, ktorá si vyžiadala Bena, nebola výsledkom vašej nepozornosti, nebola trestom, nebola zlyhaním. Boh neposiela utrpenie, aby nás trestal, a Boh sa na vás nepozerá cez optiku vašich ľudských limitov. Vy ste boli pre Bena tým najlepším prístavom, aký mohol mať. Milovali ste ho s takou vernosťou a silou, že sa to nedá ani slovami opísať. To, že jeho cesta sa uzavrela tak skoro, je tajomstvo, ktoré presahuje našu schopnosť pochopiť, ale nie je to vaša vina. Prosím, zložte túto batožinu. Boh vás neobviňuje, a preto sa nesmiete obviňovať ani vy sami.

Pozrite sa na to, ako Ježiš v evanjeliu kráča z mesta do mesta. Nie je to kráľ, ktorý sedí na tróne a posiela príkazy. Je to Pán, ktorý sa necháva sprevádzať ľuďmi, ktorí boli zranení, ktorí si niesli svoje kríže – Mária Magdaléna, Joanna, Zuzana. On ich prijíma. On ich lieči. On ich robí súčasťou svojho poslania. Ben bol taký istý – bol súčasťou vášho poslania lásky. A táto láska nekončí pri hrobe. Pavol hovorí: „Ak pre tento život máme v Kristovi nádej, sme najbiednejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus vstal z mŕtvych.“ Toto je ten bod zlomu. Toto je tá nádej, ktorá je silnejšia než smrť. Ak by Benov život bol len tým, čo sme videli na zemi, bolo by to málo. Ale Benov život je v Kristovi. Je súčasťou večnosti, do ktorej sme všetci pozvaní.

Ryan, brat môj, ty si bol svedkom jeho radosti. Ty si s ním zdieľal tie chvíle, keď sa svet zdal byť otvorenou mapou. Viem, že teraz je tvoj pretek iný. Ale nezabudni: Benova zvedavosť, jeho radosť zo života, jeho vernosť nezomreli. Ony prešli do teba. Ty nesieš časť z tohto svetla ďalej. Neži v tieni smútku, ale ži v svetle spomienok. Ben ťa sprevádza. On sa na teba usmieva pri každom tvojom kroku, presne tak, ako sa na vás oboch usmieval, keď ste stáli na slnečnom brehu či v parku. On je s tebou, tak blízko, ako dych.

Možno sa pýtate, ako ďalej. Ako žiť, keď srdce je tak ťažké? Odpoveď je v evanjeliu. Ježiš kráčal s tými, ktorí ho nasledovali, a oni mu slúžili zo svojho majetku. Vy dnes slúžite Benovi tým, že žijete. Žijete pre neho, keď ste láskaví k niekomu, kto je sám. Žijete pre neho, keď podáte pomocnú ruku niekomu, kto nevládze. Žijete pre neho, keď sa ráno zobudíte a dovolíte si byť aspoň na chvíľu vďační za to, že ste ho mali. To je tá „studňa“, o ktorej sme hovorili – tá voda, ktorá prúdi v Cà Mau, tá voda, ktorá dáva život iným v Benovom mene. To je jeho odkaz. Nie je to pomník z kameňa, je to život, ktorý sa ďalej rozdáva.

Nehľadajte Bena v minulosti. Hľadajte ho v prítomnosti Božej lásky. On je v tej radosti, ktorú cítite, keď si spomeniete na niečo, čo vás spolu rozosmialo. On je v tom pokoji, ktorý príde, keď sa večer pomodlíte a zveríte všetko do Božích rúk. On je v tej nádeji, že raz, keď sa naše pozemské cesty skončia, uvidíme tváre, ktoré nám tak chýbajú, a vtedy bude naša radosť úplná.

Keď dnes odídete z tohto miesta, nerobte si veľké plány. Neurobte žiadne veľké rozhodnutia. Stačí jedno: keď vás prepadne smútok, neuhýbajte pred ním. Priznajte si ho, ale potom sa pozrite na oblohu – na tú oblohu, ktorú Ben tak miloval – a povedzte: „Pane, ďakujem ti za pätnásť rokov, ktoré si nám požičal toto nebeské dieťa.“ A v tej vďačnosti nájdete pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za nás. Oroduj za svojich rodičov, aby cítili pokoj. Oroduj za Ryana, aby mal silu lietať vysoko. A my, ktorí tu zostávame, sľubujeme, že budeme stavať svoje životy na Kristovi, až kým sa raz všetci nestretneme v dome nášho Otca, kde už nebude viac sĺz, len večná radosť. Amen.