Pondelok 30. týždňa v Cezročnom období

Predstavte si na chvíľu starý, kamenný chodník v parku, po ktorom kráčate v tichom, jesennom popoludní. Možno je to cesta, ktorou ste kedysi kráčali spolu, držiac sa za ruky, alebo cesta, ktorou ste sa ponáhľali, keď bol život ešte plný plánov a bežných starostí. Dnes, keď sa dívame na dnešné evanjelium, vidíme Ježiša v synagóge. Vidíme tam ženu, ktorú osemnásť rokov zvierala choroba. Bola zohnutá. Nemohla sa vystrieť. Nemohla sa pozrieť priamo do očí ľuďom, ktorých stretávala, pretože jej pohľad bol upretý len na zem, na prach, na vlastné utrpenie. Osemnásť rokov je dlhý čas. Je to čas, v ktorom sa nádej pomaly mení na zvyk, a zvyk na bolesť, ktorú človek nosí ako druhú kožu.

Benjamin Vo, náš drahý Ben, bol chlapcom, ktorý sa vždy pozeral nahor. Pamätáte si, ako s nadšením sledoval oblohu? Lietadlá, tie obrovské stroje, ktoré sa s ľahkosťou vznášali nad mrakmi, boli pre neho symbolom slobody a nekonečných možností. Ben mal v sebe túto prirodzenú túžbu po vzlete. Či už to bolo pri jeho technických projektoch, pri kódovaní hier, alebo pri jeho fascinácii „con chim airlines“, Benova myseľ bola vždy nastavená na horizonty, ktoré presahovali všednosť. Bol to chlapec, ktorý miloval život, miloval cestovanie so svojou rodinou a v každej situácii sa snažil nájsť to dobré, to svetlé. A predsa, rovnako ako tá žena v synagóge, aj on musel čeliť krížu, ktorý bol taký ťažký, že žiadna ľudská sila ho nemohla odobrať.

Štyri mesiace už kráčate cestou, ktorá je pre vás, Alan a Thao, taká strmá a bolestná. Keď sa ticho v dome rozleje a spomienky na Bena – na to, ako sa s ním tatino smial pri „airport spottingu“, na to, ako sa Ryan k nemu túlil, keď boli spolu na cestách – vynoria sa v mysli, možno sa v hĺbke noci pýtate otázky, ktoré nemajú odpoveď. Prečo sa cesta musela skončiť tak skoro? Mohli sme niečo urobiť inak? Chcem vám dnes povedať niečo, čo musíte prijať ako liek na unavenú dušu. Choroba, ktorá si vyžiadala Benov život, nebola trestom. Nebola zlyhaním. Nebola výsledkom ničoho, čo by ste vy, alebo ktokoľvek iný, urobili alebo zanedbali. Sú veci v tomto krehkom svete, ktoré sú tak ďaleko za hranicou akejkoľvek ľudskej kontroly, že žiadna bdelosť, žiadna starostlivosť a žiadna bolesť na svete by ich nedokázali zastaviť. Vy ste pre Bena neboli len rodičmi; boli ste jeho celým svetom, jeho prístavom, tými, ktorí ho držali za ruku, keď sa svet začal triasť. Boh vás neobviňuje. On neposiela bolesť ako skúšku krutosti. On stojí presne tam, kde plačete vy, a delí sa o vaše slzy. Zložte tento ťažký kameň viny zo svojich ramien. Vy ste neprehliadli nič. Vy ste milovali všetko, čo sa v ľudských silách milovať dalo. Boh si Bena nevzal preto, že by ste vy zlyhali, ale preto, že jeho pozemský beh dospel k svojmu cieľu a on už teraz smie spočinúť v nebeskom pokoji.

Pozrite sa na to, ako Ježiš reaguje na tú zohnutú ženu. On sa nezastaví pri pravidlách synagógy. On sa nezastaví pri tom, čo je „vhodné“ v sobotu. On vidí jej bolesť. On ju volá k sebe. „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ hovorí jej. A v tom momente sa deje zázrak. Ona sa vystrie. Po osemnástich rokoch sa pozerá do tváre svojho Spasiteľa. Ben je teraz presne taký – vystretý, oslobodený, žiariaci v Božom svetle. On už viac nemusí niesť ťarchu choroby. On je teraz v „Banquet of Heaven“, v nebeskom bankete, kde sa spolu s ostatnými svätými teší z prítomnosti Boha. Táto nádej nie je len útechou na pohrebe; je to realita, v ktorej žijeme každý deň.

Svätý Pavol v Liste Efezanom nás vyzýva: „Žite v láske, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého za nás ako dar a obetu.“ Ben tento odkaz žil. Spomeňte si na tú chvíľu, ktorú nám rodina zverila – keď pätnásťročný Ben, bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku, povedal rodičom, že je ochotný obetovať celé svoje celoživotné úspory z prasiatka, aby pomohol strýkovi Williamovi, ktorý trpel po mŕtviciach. Nikdy to prasiatko nerozbil, nebolo to treba, pretože strýko mal potrebnú starostlivosť, no tá ponuka – to, že chlapec v jeho veku chcel unáhlene a celým svojím srdcom odovzdať všetko, čo mal, pre niekoho iného – to je ten pravý obraz jeho duše. To je tá láska, o ktorej hovorí Pavol. Ben nebol len chlapec s brilantnou mysľou, bol to chlapec, ktorého srdce bolo nastavené na dobro druhých. Táto láska nezmizla. Ona sa premenila. Keď vidíme studňu „Giếng Gioan Baotixita“ v Cà Mau, ktorá v jeho mene prináša čistú vodu tým, ktorí ju nemajú, vidíme, ako Benova láska stále prúdi. Ako jeho dobrota stále mení svet.

Ryan, brat môj drahý, ty, ktorý si s Benom zdieľal toľko chvíľ – od smiechu v obývačke až po spoločné cesty a tiché chvíle v aute – ty vieš, aké to je mať po boku niekoho, kto pre teba znamenal svet. Keď ti brat chýba, nezabudni, že tá láska, ktorú ste spolu prežili, sa neodstránila. Ona ostáva v tebe. Ben ťa sprevádza z toho tichého, bezpečného miesta v nebi, kde už niet žiadnych nemocničných stien. Kráčaj ďalej s odvahou, pretože máš v nebi niekoho, kto na teba hľadí s úsmevom. Tvoj brat bol chlapec, ktorý sa nebál vzlietnuť. Ty teraz nesieš jeho odkaz ďalej – odkaz chlapca, ktorý chcel pomáhať, ktorý chcel dávať, ktorý chcel milovať.

Možno sa dnes pýtate, ako prežiť ďalší deň, ako urobiť ten ďalší krok na ceste, ktorá sa zdá byť pridlhá. Netreba hneď vidieť celý horizont. Stačí urobiť to, čo hovorí evanjelium: dôverovať Ježišovi. On je ten, ktorý nás oslobodzuje. Až vás nabudúce zastihne ticho, neuhýbajte pred ním. Zatvorte oči, nadýchnite sa a predstavte si oblohu, na ktorú sa Ben tak rád pozeral. Povedzte v duchu tú jednoduchú, tichú vetu: „Pane, zverujem ti Bena... a zverujem ti aj seba.“ On vás podrží. On je ten, ktorý nás miluje viac, než si dokážeme predstaviť. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za svojich rodičov, oroduj za svojho brata Ryana a doveď nás všetkých tam, kde svetlo nepozná žiadny súmrak. Amen.