Spomienka svätých Jána de Brébeuf a Izak Jogues, kňazov, a spoločníkov, mučeníkov

Predstavte si staré, pevné múry sýpky. Také tie hrubé, kamenné steny, ktoré majú udržať úrodu celého roka, aby v zime neprišiel hlad. Ľudia kedysi stavali väčšie a väčšie stodoly, len aby mali istotu, že zajtrajšok prinesie bezpečie. Hromadili obilie, počítali zrná, chránili to, čo sa dá chytiť rukou. V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí práve o takomto boháčovi, ktorý si meral hodnotu života podľa metrov štvorcových svojich nových stodôl. „Blázon,“ hovorí mu Boh v tej najtichšej a najstriasajúcejšej hodine noci, „túto noc si vyžiadajú tvoju dušu.“

Zastavte sa pri tomto obraze na chvíľu. Koľkokrát sa aj my pristihneme pri tom, že staviamy neviditeľné sýpky? Nie z obilia, ale zo strachu, z kontroly, zo snahy udržať si v rukách niečo, čo nám nikdy nepatrilo. Keď človek stratí niekoho, koho miluje celou svojou dušou, svet sa zrazu rozpadá práve tam, kde tie stodoly boli najpevnejšie. Alan a Thao, vy viete, čo to znamená, keď sa sýpky vášho života – tie plné plánov, tichých večerov, rozhovorov s vaším chlapcom a radosti z jeho geniálnej mysle – zrazu zdajú prázdne. Už je to štyri mesiace, čo Benjamin odišiel do domu nebeského Otca, a dni prinášajú ticho, ktoré sa nedá ničím nahradiť.

Pozrite sa na to, aký bol Benjamin. Nebol to chlapec, ktorý by hromadil pre seba. Pamätáte si na to, ako vám raz, úplne nečakane, len tak hovoril o svojom malom prasiatku? Mal iba pätnásť rokov, no keď jeho strýko William trpel po mŕtviciach, Ben prišiel za vami s čistým srdcom a ponúkol, že dá celé svoje celoživotné úspory, aby mu pomohol. Nikdy to prasiatko nerozbil, nebolo to treba, ale tá ponuka… chlapec, ktorý bol ochotný vzdať sa všetkého, čo mal, pre niekoho iného. To je presne to, o čom hovorí apoštol Pavol v dnešnom liste Efezanom. Pavol nám pripomína: „Bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miloval, hoci sme boli mrtví pre hriechy, oživil nás s Kristom.“

Benova štedrosť nebola len nejakým detským rozmarom. Bola odrazom niečoho omnoho hlbšieho, čo v ňom žilo. Bol to chlapec s neuveriteľným rozumom – pamätáte sa, ako ako štvrták riešil matematiku ôsmakov, ako rozumel cloudovej infraštruktúre a AWS, a ako sa s takým čistým, nákazlivým gigotom usmieval, keď hovoril o svojej vysnívanej spoločnosti „con chim airlines“? Lietadlá boli jeho svetom, pozeral sa na oblohu a videl cesty, videl priestor, kde sa lieta bez obmedzení. A predsa, jeho skutočná veľkosť nebola v jeho geniálnej pamäti ani v riadkoch kódu, ktoré písal do svojho github repozitára. Jeho skutočná veľkosť bola v tom, aký bol tichý, úctivý, milujúci syn. Bol presne taký, akého ho Boh stvoril – dar, ktorý sme dostali, no nemohli sme si ho nechať navždy.

A to je ten bod, kde sa dotýkame najťažšej otázky, ktorá občas v tme prepadne každého rodiča. Možno sa, Alan a Thao, v tichých hodinách noci pýtate: „Kde som urobil chybu? Čo ak som niečo prehliadol?“ Chcem vám dnes s hlbokou úctou a v mene milosrdného Boha povedať niečo, čo musíte prijať: Zložte tento kameň z vašich ramien. Choroba, ktorá si vyžiadala Benov život, nebola trestom. Nebola zlyhaním. Nebola výsledkom ničoho, čo by ste vy, alebo ktokoľvek iný, urobili alebo zanedbali. Sú veci v tomto krehkom svete, ktoré sú tak ďaleko za hranicou našej kontroly, že žiadna bdelosť, žiadna starostlivosť a žiadna láska na svete by ich nemohli zastaviť. Vy ste pre Bena neboli len rodičmi; boli ste jeho celým vesmírom, jeho prístavom, tými, ktorí ho držali za ruku, keď sa svet triasł. Boh vás neobviňuje. On neposiela choroby ako skúšku krutosti. On stojí pri vás a plače presne tam, kde plačete vy.

Ryan, brat môj drahý, ty vieš, aké to je. Ty si s ním zdieľal toľko tichých aj veselých chvíľ, jazdy na horských dráhach, smiech v obývačke. Keď ti chýba tvoj brat, nezabudni, že to, čo vás spájalo, sa nestratilo. Benova láskavosť a jeho tichá prítomnosť akoby prešli do tvojho vlastného srdca. Keď sa pozrieš dopredu a budeš premýšľať o svojom živote, pamätaj, že tvoj brat ťa povzbudzuje z neba. Nie si sám. Máš rodinu, máš svojich rodičov, a máš Bena, ktorý ťa chráni z toho najkrajšieho miesta, aké si vieme predstaviť – z nebeského banketu, kde niet slz ani bolesti.

Kresťania často hovoria o nebi ako o nejakom vzdialenom mieste. Ale svätí mučeníci, ktorých si dnes pripomínamo – Ján de Brébeuf, Izak Jogues a ich spoločníci – nerozmýšľali o nebi ako o niečom cudzom. Oni vedeli, že všetko, čo tu na zemi robíme z lásky, má váhu, ktorá pretrváva veky. Keď vidíme, ako Benova láska žije ďalej – napríklad v tej čistej, živej vode, ktorá tečie z dedinového prameňa v Cà Mau, vybudovaného v jeho mene, aby pomohol tým, ktorí to najviac potrebujú – vidíme niečo úžasné. Chlapec, ktorého stredné meno Đại Dương znamená „Veľký oceán“, sa sám stal oceánom pokoja a daru pre iných. Jeho život neskončil na lôžku nemocnice. Jeho život sa prelial do miliónov malých vĺn lásky, ktoré dodnes menia svet.

Ak ste dnes tu, a sami nesiete vnútri ťažký kríž – či už ste rodič, dieťa, ktoré prežíva bolesť, alebo niekto, kto počúva tieto slová v tme svojej izby – verte, že nie ste zabudnutí. Boh vás vidí. On pozná každú bunku vášho tela a každú nevyslovenú modlitbu.

Keď dnes odídete z tohto miesta, nerobte si žiadne veľké plány na to, ako prekonať svoj smútok. Nerobte si ťažké predsavzatia. Stačí jedna jediná, malá vec. Až vás nabudúce prepadne ticho a bolesť bude priťažká, neuhýbajte pred ňou. Zatvorte oči, nadýchnite sa a predstavte si tú oblohu, na ktorú sa Ben tak rád pozeral, keď sledoval svoje milované lietadlá stúpajúce do výšok. Pozrite sa tam hore a povedzte len túto tichú vetu: „Pane, zverujem ti Bena… a zverujem ti aj seba.“ On vás podrží. On vás nikdy neopustí. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za svojich rodičov, oroduj za svojho brata Ryana, a doveď nás všetkých tam, kde svetlo nepozná žiadny súmrak. Amen.