Spomienka svätého Hieronyma, kňaza a učiteľa Cirkvi

Posaďte sa, prosím. Keď dnes počúvame slová, ktoré Jób odpovedá svojim priateľom uprostred nesmierneho trápenia, počujeme niečo, čo sa dotýka našej vlastnej ľudskej skúsenosti. Jób hovorí o veľkosti Boha, o vrchoch, ktoré miznú bez toho, aby o tom vedeli, o zemi, ktorú Boh trasie v jej základoch. Je to jazyk človeka, ktorý cíti, že stojí pred niečím oveľa väčším, než dokáže pochopiť. Predstavte si na chvíľu tú tichú chvíľu, keď sedíte a pozeráte sa na staré rodinné fotografie. Možno je to moment, keď Benjamin, váš drahý Ben, s tou svojou typickou zvedavosťou skúmal niečo nové, keď sa usmieval nad ďalším zo svojich geniálnych projektov, alebo keď s otcom Alanom plánoval ďalší výlet a sníval o svojom malom svete lietadiel, o tej svojej „con chim airlines“, pri ktorej sa vždy tak nákazlivo a veselo gigal. V týchto chvíľach sa nás zmocňuje otázka: Pane, ako máme porozumieť tomu, čo sa stalo? Prečo sa cesty našich detí končia tak skoro, skôr než stihli napísať celú svoju knihu?

Pozrite sa na to, čo nám hovorí dnešné evanjelium. Ježiš kráča po ceste a stretáva ľudí, ktorí chcú kráčať s ním, ale zakaždým narazia na niečo, čo ich drží späť. Jednému hovorí, že Syn človeka nemá kde hlavu skloniť. Inému hovorí: „Nechaj mrtvých pochovávať svojich mrtvých, ale ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo.“ A ďalšiemu pripomína, že ten, kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo. Ježiš neponúka ľahké odpovede; on volá k absolútnej dôvere. Volá nás, aby sme sa neobzerali v bolesti a výčitkách dozadu, ale aby sme urobili ten krok vpred, dokonca aj vtedy, keď sa nám zdá, že zem pod nohami sa chveje presne tak, ako o tom hovoril Jób.

Sú to už tri mesiace, čo Ben prešiel do večnosti. Viem, že v tichu domova, v izbe, kde ostala jeho gitara, jeho počítač a tie tiché spomienky, sa bolesť občas hlási s plnou silou. Alan a Thao, vy, ktorí ho tak neskutočne milujete, vy, ktorí ste boli jeho vesmírom, viem, že v hlbinách noci sa k vám vkradnú myšlienky, ktoré pália. Možno sa v tichu pýtate sami seba, či ste niečo neprehliadli, či ste nemohli urobiť niečo inak. Chcem vám dnes s hlbokou úctou a v mene milosrdného Boha sňať tento ťažký kameň z vašich sŕdc. Vy ste pre Bena urobili všetko, čo milujúci rodičia urobiť mohli. Boli ste pre neho bezpečným prístavom, milujúcou domovinou. Choroba, ktorá si ho vyžiadala, neprišla preto, že by ste vy, alebo ktokoľvek z vás, urobili niečo zle. Nikdy si nevyčítajte to, čo bolo za hranicami ľudských síl. Boh nie je sudca, ktorý číha na naše pochybenia; on je Otec, ktorý vás teraz drží v náručí presne tak isto, ako drží vášho milovaného Benjamina.

Ben bol chlapec, ktorý mal nielen brilantnú myseľ – chlapec, ktorý už v predčasnom veku chápal zložité systémy a technológie –, ale predovšetkým mal nekonečne dobré a citlivé srdce. Spomeňte si na to, ako vám raz, keď mal len pätnásť rokov, unpropted povedal, že chce obetovať svoje celoživotné úspory z prasiatka, aby pomohol strýkovi Williamovi, ktorý bojoval s následkami mŕtvice. Nikdy to prasiatko nerozbil, tá ponuka ostala len v jeho čistom srdci, pretože to nebolo treba – ale samotný fakt, že chlapec v jeho veku bol pripravený vzdať sa všetkého, čo mal, pre druhého človeka, hovorí všetko o tom, kto Benjamin bol. On nebol len chlapec so snom o „con chim airlines“, on bol človekom, ktorý už tu na zemi žil podľa pravidiel nebeskej štedrosti. A táto láska neumiera. Keď vidíme, ako sa v jeho mene konajú tiché skutky milosrdenstva, ako čistá voda prúdi v studniach tam, kde bola len tíseň, vieme, že Benov život prináša ovocie, ktoré nepozná koniec.

Ryan, brat môj drahý, viem, aké ťažké je pozrieť sa na miesto vedľa seba a cítiť tú prázdnotu. Ty si s Benom zdieľal toľko chvíľ, smiech, cesty, tie letné večery. Neboj sa hovoriť jeho meno. Neboj sa spomínať na jeho smiech. Ben nie je preč; on len prešiel do inej dimenzie Božej prítomnosti, odkiaľ ťa sleduje s tým istým úsmevom, aký mal vtedy, keď ste spolu stáli na slnečnom brehu. On je tvojím tichým anjelom strážnym, ktorý ťa sprevádza v každom tvojom dni.

Je to práve táto nebeská nádej, ktorá nám nedovoľuje utopiť sa v smútku. Jób síce narieka nad tým, že Boha nevidí, keď okolo neho prechádza, ale v evanjeliu nám sám Pán hovorí, že kráľovstvo je blízko. Ben je teraz tam, kde už nie je žiadna bolesť, žiadne vyčerpanie, žiadne otázky bez odpovedí. Je v nebeskom dome, kde počúva tie najkrajšie príbehy a teší sa z nekonečného svetla. A my, ktorí tu ešte chvíľu kráčame po tejto zemi, sme pozvaní, aby sme nezabudli na to podstatné: milovať tak, ako miloval on. Žiť tak, aby náš život bol pripravený na stretnutie s tým, ktorý nás stvoril.

Dnes, keď odídete z tohto modlitebného stretnutia, vezmite si do svojho dňa len jednu malú vec. Keď vás zaskočí vlna smútku, nebráňte sa jej, nechajte slzu vytiecť. Ale potom pozrite na oblohu – na tú oblohu, nad ktorou Ben tak rád uvažoval – a v tichu srdca povedzte: „Pane, ďakujem ti za pätnásť rokov tohto daru. Zverujem ti Bena a zverujem ti aj náš ďalší krok.“ On vás neopustí. Benjamin Đại Dương Vo, oroduj za svojich rodičov, oroduj za svojho brata Ryana a vyprosuj nám všetkým pokoj, ktorý presahuje každé ľudské chápanie. Amen.