Štvrtok dvadsiateho piateho týždňa v Cezročnom období

Posaďte sa, prosím. Dnes, keď počúvame slová Kazateľa – „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť“ – môžeme mať pocit, že sa nám niekto snaží vziať zem spod nôh. Je to drsný, až surový pohľad na svet, kde sa generácie striedajú ako ročné obdobia, kde rieky tečú do mora a predsa sa nikdy nenaplnia, a kde nič, čo povieme alebo urobíme, akoby nezanechalo trvalú stopu. Akoby sme boli len prachom, ktorý sa na chvíľu zvíri v slnečnom lúči a potom opäť klesne na zem. Pre nás, ktorí sme pred tromi mesiacmi odprevadili nášho drahého Benjamina do náručia Otca, tieto slová môžu znieť až bolestne pravdivo. Keď sa pozeráme na jeho detskú izbu, na jeho veci, na tú prázdnotu, ktorú po sebe zanechal, pýtame sa: Bol to len záblesk? Bol to len prchavý moment v nekonečnom kolobehu času?

Ale zastavme sa. Pozrite sa na dnešné evanjelium. Kráľ Herod počuje o Ježišovi a je zmätený. „Ján, ktorého som dal sťať, vstal z mŕtvych,“ hovorí. Herod je muž, ktorý žije v strachu z minulosti. Je to muž, ktorý nevidí nič nové, len tie isté tiene, ktoré ho prenasledujú. Ale Ježiš, o ktorom sa pýta, je niečo úplne iné. On nie je len ďalší prorok v rade. On je ten, ktorý dáva zmysel každému jednému životu, aj tomu, ktorý trval len pätnásť rokov. Benjamin Vo nebol „márnosťou“. Nebol len ďalším zrnkom piesku v presýpacích hodinách času.

Spomeňte si na Benjamina. Spomeňte si na jeho brilantnú myseľ, na to, ako s ľahkosťou, akú sme my dospelí len ťažko chápali, prenikal do sveta technológií, do cloudu, do logiky, ktorá hýbe dnešným svetom. Ale pamätajte aj na niečo iné, niečo oveľa hlbšie. Pamätajte na ten obraz, ktorý sa mi vryl do pamäti ako najkrajší dôkaz jeho duše: ten moment, keď sa ako pätnásťročný chlapec rozhodol ponúknuť celé svoje celoživotné úspory z prasiatka, aby pomohol strýkovi Williamovi, ktorý bojoval s následkami mŕtvice. Nikdy to prasiatko nerozbil, nikdy ho nevyprázdnil, ale tá ponuka – to, že chlapec v jeho veku chcel dať všetko, čo mal, pre niekoho iného – to je tá „nová vec pod slnkom“, o ktorej Kazateľ pochybuje. To je láska, ktorá mení dejiny.

Alan, Thao, Ryan, viem, že táto cesta je ťažká. Viem, že sa niekedy cítite ako tí ľudia v žalme, ktorí prosia: „Pohliadni na svojich služobníkov a na dielo svojich rúk.“ A možno sa pýtate, kde je to dielo, keď sa vám zdá, že všetko, čo ste budovali, je preč. Ale ja vám chcem dnes povedať niečo, čo musíte počuť: Vy ste nepochybili. Choroba, ktorá si vyžiadala Bena, nebola vašou vinou. Boh neposiela utrpenie ako trest a Boh sa na vás nepozerá cez optiku vašich ľudských limitov. Boli ste pre neho najlepším prístavom. Boli ste svedkami jeho radosti, jeho úsmevu, jeho „con chim airlines“, jeho nekonečnej zvedavosti. Táto strata nie je zlyhaním vašej starostlivosti; je to tajomstvo, ktoré patrí do Božieho plánu, ktorý presahuje naše chápanie. Boh vás neobviňuje, a preto sa nesmiete obviňovať ani vy sami. Zložte túto batožinu, lebo ona na vás nepatrí. Choroba je niekedy ako náhodná búrka, ktorá príde bez ohľadu na to, ako pozorne sme sledovali radar. Nebola to vaša chyba, nebolo to zanedbanie. Bola to búrka, ktorú nikto z nás nemohol zastaviť.

Pozrite sa na to, ako Ježiš odpovedá na otázky tohto sveta. „Kto je tento?“ pýta sa Herod. Ježiš neodpovedá slovami, odpovedá svojou prítomnosťou. On je ten, ktorý „nás učí počítať naše dni, aby sme získali múdrosť srdca“. Múdrosť srdca, o ktorej hovorí žalmista, nie je v dlhovekosti. Je v láske. Ben mal túto múdrosť. On vedel, že život nie je o hromadení, ale o dávaní. On vedel, že aj keď tu na zemi budeme len chvíľu, tá chvíľa má cenu večnosti, ak je prežitá v láske k blížnemu. Jeho život, hoci bol krátky, bol plný. Bol plný ciest, plný smiechu, plný tej úžasnej zvedavosti, s ktorou objavoval svet. A teraz je v tom „Banquete nebies“, kde sa už nemusí pýtať na zmysel, pretože ho vidí priamo v tvári nášho Pána.

Ryan, brat môj, ty si bol svedkom jeho radosti. Ty si s ním zdieľal tie chvíle, keď sa svet zdal byť otvorenou mapou. Viem, že teraz je tvoj pretek iný. Viem, že v škole či pri rôznych aktivitách cítiš tú prázdnu stoličku vedľa seba. Ale nezabudni: Benova zvedavosť, jeho radosť zo života, jeho vernosť nezomreli. Ony prešli do teba. Ty nesieš časť z tohto svetla ďalej. Neži v tieni smútku, ale ži v svetle spomienok. Ben ťa sprevádza. On sa na teba usmieva pri každom tvojom kroku, presne tak, ako sa na vás oboch usmieval, keď ste stáli na slnečnom brehu či v parku. On je s tebou, tak blízko, ako dych.

Niekedy máme pocit, že všetko je márnosť, pretože sa pozeráme na konečnosť nášho tela. Ale Boh nám v evanjeliu ukazuje, že on je Bohom živých, nie mŕtvych. Ben je živý v Bohu. On je v tej vode, ktorá prúdi v studni v Cà Mau, ktorá v jeho mene dáva piť smädným. To je jeho odkaz. Nie je to pomník z kameňa, je to život, ktorý sa ďalej rozdáva. Každý skutok lásky, ktorý urobíte, je ozvenou jeho srdca. A keď sa ráno zobudíte a budete mať pocit, že neviete, ako ďalej, spomeňte si na to, že ste milovaní tým istým Bohom, ktorý teraz drží Bena v náručí. On je ten, ktorý nás volá z prachu a vlieva do nás svoj život.

Keď dnes odídete z tohto miesta, nerobte si veľké plány. Neurobte žiadne veľké rozhodnutia. Stačí jedno: keď vás prepadne smútok, neuhýbajte pred ním. Priznajte si ho, ale potom sa pozrite na oblohu – na tú oblohu, ktorú Ben tak miloval – a povedzte: „Pane, ďakujem ti za pätnásť rokov, ktoré si nám požičal toto nebeské dieťa.“ A v tej vďačnosti nájdete pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za nás. Oroduj za svojich rodičov, aby cítili pokoj. Oroduj za Ryana, aby mal silu lietať vysoko. A my, ktorí tu zostávame, sľubujeme, že budeme stavať svoje životy na Kristovi, až kým sa raz všetci nestretneme v dome nášho Otca, kde už nebude viac sĺz, len večná radosť. Amen.