Pondelok dvadsiatej šiestej týždňa v Cezročnom období

Posaďte sa, prosím. Keď sa dnes zahľadíme na knihu Jób, vidíme obraz, ktorý je pre nás taký známy, až nás mrazí. Jób je mužom, ktorý mal všetko – rodinu, majetok, úctu – a v jedinom okamihu, v jedinom dychu, o všetko prichádza. „Pán dal, Pán vzal,“ hovorí Jób, keď sa jeho svet rúca. Je to veta, ktorú sme mnohí z nás v tichosti svojho srdca vyslovili, keď sme pred tromi mesiacmi odprevadili nášho drahého Benjamina do náručia Otca. Stojíme tu, v tomto tichu, a pýtame sa: ako môže byť niečo takéto súčasťou Božieho plánu?

Predstavte si na chvíľu Benjamina. Nie ako chlapca z minulosti, ale ako toho živého, zvedavého mladého muža, ktorý s takou radosťou a nadšením objavoval svet. Spomeňte si na to, ako miloval lietadlá, ako s otcom sledoval štarty a pristátia, ako sníval o svojom vlastnom projekte, o „con chim airlines“. Ten jeho jemný smiech, tá jeho iskra v očiach, keď hovoril o technológiách alebo o cestovaní – to všetko bol dar, ktorý nám Boh na pätnásť rokov zveril. Ben bol ako pilot, ktorý sa vždy díval dopredu, ktorý hľadal horizonty, o ktorých my sme ani netušili. A predsa, práve v jeho živote sa stretávame s tajomstvom, ktorému sa Jób musel postaviť zoči-voči: s tajomstvom straty, ktorá prichádza bez ohlásenia.

Evanjelium nám dnes ukazuje učeníkov, ktorí sa hádajú o to, kto z nich je najväčší. Ježiš ich zastaví, vezme dieťa, postaví ho vedľa seba a povie: „Kto prijme toto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.“ Ježiš nám tým hovorí, že veľkosť nie je v tom, čo dosiahneme, ale v tom, ako dokážeme prijať dar, ktorý nám Boh dáva. Ben bol takýmto darom. Bol to chlapec, ktorý mal v sebe neuveriteľnú empatiu. Spomeňte si na ten moment, keď chcel ponúknuť celé svoje celoživotné úspory z prasiatka, aby pomohol strýkovi Williamovi, ktorý bojoval s následkami mŕtvice. Nikdy to prasiatko nerozbil, nikdy ho nevyprázdnil, ale tá ponuka – to, že chlapec v jeho veku chcel dať všetko, čo mal, pre niekoho iného – to je tá najväčšia pravda o jeho srdci. On bol zrkadlom Božej štedrosti. A teraz, keď je v „Banquete nebies“, táto štedrosť sa nestratila. Ona pokračuje v každom skutku lásky, ktorý v jeho mene robíte.

Alan, Thao, Ryan, viem, že táto cesta je pre vás ťažká. Sú to tri mesiace, čo Ben odišiel do Otcovho domu, a viem, že sú dni, keď sa vám zdá, že táto cesta je príliš strmá. V týchto chvíľach sa k vám často vkráda ten najťažší hosť: vina. Pýtaš sa, ocko, či si mohol urobiť viac. Pýtaš sa, mami, či si niečo neprehliadla. Chcem vám dnes v mene Toho, ktorý je „Lekárom našich duší“, sňať tento kameň z vašich sŕdc. Vy ste nepochybili. Choroba, ktorá si vyžiadala Bena, nebola vašou vinou. Boh neposiela utrpenie ako trest a Boh sa na vás nepozerá cez optiku vašich ľudských limitov. Boli ste pre neho najlepším prístavom. Táto strata nie je zlyhaním vašej starostlivosti; je to tajomstvo, ktoré patrí do Božieho plánu, ktorý presahuje naše chápanie. Boh vás neobviňuje, a preto sa nesmiete obviňovať ani vy sami. Zložte túto batožinu, lebo ona na vás nepatrí. Choroba je niekedy ako náhodná búrka, ktorá príde bez ohľadu na to, ako pozorne sme sledovali radar. Nebola to vaša chyba, nebolo to zanedbanie. Bola to búrka, ktorú nikto z nás nemohol zastaviť. Boh neodníma život ako odplatu; on prijíma dušu, ktorá je pripravená na jeho blízkosť, aj keď my tu na zemi ešte nie sme pripravení ju pustiť.

Ryan, brat môj, ty si bol svedkom jeho radosti. Ty si s ním zdieľal tie chvíle, keď sa svet zdal byť otvorenou mapou. Viem, že teraz je tvoj pretek iný. Viem, že v škole či pri rôznych aktivitách cítiš tú prázdnu stoličku vedľa seba. Ale nezabudni: Benova zvedavosť, jeho radosť zo života, jeho vernosť nezomreli. Ony prešli do teba. Ty nesieš časť z tohto svetla ďalej. Neži v tieni smútku, ale ži v svetle spomienok. Ben ťa sprevádza. On sa na teba usmieva pri každom tvojom kroku, presne tak, ako sa na vás oboch usmieval, keď ste stáli na slnečnom brehu či v parku. On je s tebou, tak blízko, ako dych.

Niekedy sa pýtame, podobne ako Ján v evanjeliu, prečo niekto, kto nie je „v našej spoločnosti“, koná v Ježišovom mene. Učeníci chceli zakázať iným konať dobro, pretože nepatrili k ich skupine. Ježiš ich zastavuje: „Nezabraňujte mu, lebo kto nie je proti vám, je za vás.“ Ben bol presne takýto. On nebol uzavretý do seba. On bol otvorený svetu. Jeho „con chim airlines“ nebola len hra; bola to túžba spájať, túžba lietať, túžba byť súčasťou niečoho väčšieho. A dnes, keď sa pozeráme na to, ako jeho život zanechal stopu v našich srdciach, vidíme, že on stále „lieta“ v Božej prítomnosti. On je v tej vode, ktorá prúdi v studni v Cà Mau, ktorá v jeho mene dáva piť smädným. To je jeho odkaz. Nie je to pomník z kameňa, je to život, ktorý sa ďalej rozdáva. Každý skutok lásky, ktorý urobíte, je ozvenou jeho srdca.

Nehľadajte Bena v minulosti. Hľadajte ho v prítomnosti Božej lásky. On je v tej radosti, ktorú cítite, keď si spomeniete na niečo, čo vás spolu rozosmialo. On je v tom pokoji, ktorý príde, keď sa večer pomodlíte a zveríte všetko do Božích rúk. On je v tej nádeji, že raz, keď sa naše pozemské cesty skončia, uvidíme tváre, ktoré nám tak chýbajú, a vtedy bude naša radosť úplná. Boh vám dáva silu, ktorú nepotrebujete mať v sebe – on vám ju dáva v momente, keď ju najviac potrebujete. Keď sa ráno zobudíte, povedzte si: „Dnes idem vpred pre Bena, s Benom a v Kristovi.“

Keď dnes odídete z tohto miesta, nerobte si veľké plány. Neurobte žiadne veľké rozhodnutia. Stačí jedno: keď vás prepadne smútok, neuhýbajte pred ním. Priznajte si ho, ale potom sa pozrite na oblohu – na tú oblohu, ktorú Ben tak miloval – a povedzte: „Pane, ďakujem ti za pätnásť rokov, ktoré si nám požičal toto nebeské dieťa.“ A v tej vďačnosti nájdete pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť. Benjamin Đại Dương Vo, náš drahý Ben, oroduj za nás. Oroduj za svojich rodičov, aby cítili pokoj. Oroduj za Ryana, aby mal silu lietať vysoko. A my, ktorí tu zostávame, sľubujeme, že budeme stavať svoje životy na Kristovi, až kým sa raz všetci nestretneme v dome nášho Otca, kde už nebude viac sĺz, len večná radosť. Amen.