Sviatok svätého Bartolomeja, apoštola

Predstavte si horúce popoludnie v Galilei. Je tam tieň, ticho a pod košatým listami figovníka sedí muž menom Natanael. Možno tam len tak odpočíva, možno premýšľa o starých proroctvách, alebo možno v tichu hľadá odpovede na otázky, ktoré sa neodvažuje vysloviť nahlas. Figovník bol v židovskej tradícii miestom modlitby a štúdia zákona – bolo to miesto, kde bol človek sám so sebou a s Bohom. Nikto iný ho tam nevidel. Nikto nevedel, čo sa v tej chvíli odohrávalo v jeho vnútri. A potom k nemu pribehne Filip s tou neuveriteľnou správou: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš!“ …

Dnes oslavujeme sviatok svätého Bartolomeja, ktorého tradícia stotožňuje práve s týmto Natanaelom. A v srdci tohto evanjelia je obraz, ktorý chcem dnes držať pred vašimi očami ako vzácny drahokam: obraz „otvoreného neba“. Ježiš hovorí Natanaelovi: „Uvidíte nebo otvorené a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka.“

Tento obraz otvoreného neba nie je len poetickým vyjadrením. Je to prísľub, že medzi naším svetom, plným otázok a tieňov pod figovníkmi, a Božím svetom, plným svetla, neexistuje nepreniknuteľná stena. Existuje spojenie. Existuje pohyb. A tento pohyb sa deje skrze Ježiša, ktorý je tým mostom.

Keď premýšľam o Benjaminovi, o našom Benovi, vidím v ňom niečo z tej Natanaelovej priamočiarosti. Ježiš o Natanaelovi povedal: „Hľa, pravý Izraelita, v ktorom niet ľsti.“ V dnešnom svete je to taká vzácna vlastnosť – byť človekom bez „duplicity“, bez pretvárky, s čistým a jasným srdcom. Benjamin bol presne taký. Bol to chlapec s brilantnou mysľou, ktorého fascinovala logika, matematika a zložité systémy cloudovej infraštruktúry či umelej inteligencie. Ale táto jeho intelektuálna sila nebola chladná. Bola spojená s detskou čistotou, ktorá nepotrebovala masky.

Spomeňte si na ten moment, o ktorom rozprávali jeho rodičia – keď mal pätnásť rokov a úplne spontánne navrhol, že dá celé svoje úspory z prasiatka, aby pomohol strýkovi Williamovi. To nie je gesto niekoho, kto kalkuluje. To je srdce, v ktorom „niet ľsti“. On to prasiatko nerozbil, nebolo to nakoniec potrebné, ale tá ponuka, ten čistý pohyb duše, bol skutočný. To bol Benov „figovník“ – to tiché miesto jeho dobroty, ktoré videl len Boh a jeho najbližší.

Musíme však povedať pravdu predtým, než budeme hľadať útechu. Prešli dva mesiace od toho júnového dňa, kedy sa Benjaminove oči zatvorili pre tento svet. Pravda je taká, že prázdnota, ktorú cítite, Alan a Thao, nie je o nič menšia. Pravda je taká, že hoci dnes čítame o nebeskom Jeruzaleme, ktorý žiari ako krištáľ, vaše srdcia môžu mať pocit, že sú v tmavej doline. Možno sa pýtate rovnako ako Natanael: „Môže prísť niečo dobré z Nazareta?“ Môže prísť niečo dobré z tejto bolesti? Môže z tejto straty vyklíčiť nejaká nádej?

Nezakrývajme si oči pred touto bolesťou. Je to ťažké. Je to nevýslovne ťažké vidieť prázdne miesto pri stole, vidieť nedokončené projekty v jeho GitHub repozitári, vidieť lietadlá na oblohe, ktoré tak miloval, a vedieť, že on ich už zo zeme nepozoruje. Táto pravda bolí. A Boh sa na túto bolesť nepozerá z výšky s nezáujmom. On hovorí každému z vás: „Videl som ťa pod tvojím figovníkom.“

Videl som ťa, Alan, v tých chvíľach, keď si sám so svojimi spomienkami. Videl som ťa, Thao, v tvojom tichom plači, ktorý nikto nepočuje. Videl som ťa, Ryan, keď ti chýba tvoj brat a tvoj najlepší priateľ. Ježišovo „Videl som ťa“ znamená: „Poznám tvoju bolesť, nie si v nej sám, tvoje slzy nie sú zabudnuté.“

A tu prichádza ten zlom. Tu sa otvára nebo.

V prvom čítaní zo Zjavenia svätého Jána počujeme o svätom meste Jeruzalem, ktoré zostupuje z neba od Boha. Má hradby, má dvanásť brán a na nich mená dvanástich kmeňov a dvanástich apoštolov. Je to obraz dokonalého poriadku, bezpečia a svetla. Benjamin, so svojou láskou k architektúre systémov a logike, by tomuto obrazu rozumel. On, ktorý sa ponáral do svetov AWS a DevOps, vedel oceniť krásu štruktúry, kde všetko má svoje miesto a svoj zmysel.

Ján nám hovorí, že toto mesto „žiarilo Božou jasnosťou“. To nie je len nejaké vonkajšie osvetlenie. To je sláva, ktorá vyviera zvnútra. A Benjamin je teraz súčasťou tejto jasnosti. On už nepotrebuje obrazovky, nepotrebuje kód, nepotrebuje ďalekohľad na pozorovanie lietadiel. On vidí Zdroj všetkého svetla.

Predstavte si Benjamina a jeho fascináciu letectvom. Jeho „Con Chim Airlines“. Ten detský, a predsa tak hlboký sen o lietaní, o vtákoch, o prekonávaní zemskej tiaže. Keď sa smial a rozprával o svojej leteckej spoločnosti, v skutočnosti hovoril o túžbe ľudskej duše po výškach. Ježišov prísľub o anjeloch vystupujúcich a zostupujúcich je presne o tomto – o neustálom spojení medzi nebom a zemou.

Ben teraz letí vyššie než akýkoľvek Boeing 737. On dosiahol výšku, kde už nie sú turbulencie, kde nie je strach z pádu. A hoci ho nevidíme, on „zostupuje“ do vašich životov skrze tie drobné okamihy pokoja, ktoré občas pocítite. Skrze sny, ako bol ten o zmrzline, kde Ben platil – znamenie, že on je už zaopatrený, že on je v hojnosti, že on sa má dobre. Skrze ten sen o autonehode, kde ste boli všetci v bezpečí – to je jeho spôsob, ako vám povedať: „Som tu, strážim vás, nebojte sa o rodinu.“

Chcem sa dnes prihovoriť aj vám, ktorí sledujete túto modlitbu z diaľky. Možno ste rodičia, ktorí nesú podobne ťažký kríž. Možno ste deti, ktoré zápasia s vlastnými ťažkosťami. Dnešné slovo o Natanaelovi je pre vás. Boh vás vidí pod vaším figovníkom. On vidí vašu únavu, vašu neistotu, vaše „prečo“. A hovorí vám: „Uvidíte väčšie veci.“

Čo sú tie „väčšie veci“? Sú to veci, ktoré oko nevidelo a ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Sú to veci, ktoré Benjamin už teraz zakúša. Je to uzdravenie každého vzťahu, utretie každej slzy, odpoveď na každú otázku.

Niekedy sa v tichu smútku ozve ten tichý hlas sebavyčítania. „Mohol som urobiť viac? Prečo som vtedy nepovedal toto? Prečo sme si nevšimli tamto?“ Drahí rodičia, počujte dnes Ježišove slová o Natanaelovi: v ňom niet ľsti. Boh nepozerá na vaše životy cez optiku viny. On vidí vašu lásku. On vidí, ako ste Benjamina milovali, ako ste s ním cestovali po svete, ako ste mu vytvorili domov, kde sa nebál plakať od lásky k svojmu otcovi. To je to, čo zostáva. Choroba a smrť sú nepriatelia, ktorých nikto z nás nemá pod kontrolou. Nie je to vaša vina. Boh vás neobviňuje, On vás objíma. Tak ako v tom sne, kde otec objal Bena pred izbou 419 a povedal mu: „Odteraz budeš v nebi navždy.“ To nebol len sen. To bola pravda, ktorú Boh vložil do otcovho srdca, aby mu priniesol pokoj.

Benjamin Đại Dương Vo – jeho meno znamená „Veľký oceán“. A Božia láska je presne taká – nekonečná, hlboká, nesmierna. Dnes nás Benjamin učí pozerať sa hore. Nie s nostalgiou za tým, čo bolo, ale s nádejou na to, čo bude.

Čo si môžeme odniesť dnes so sebou? Čo je tá malá vec, ktorú môžeme držať v ruke? Skúsme dnes byť ako Natanael – úprimní. Pred Bohom i pred sebou. Ak vás to bolí, povedzte mu to. Ak máte otázky, vykríknite ich. Pod figovníkmi našich životov je miesto na všetko. Ale potom, keď začujete to tiché „Videl som ťa“, skúste vstať a ísť ďalej.

Urobte dnes niečo malé v Benovom duchu. Možno sa niekomu úprimne usmejte, tak ako sa on usmieval v tom červenom maturitnom klobúku. Alebo buďte zvedaví na svet okolo seba, naučte sa niečo nové, pozrite sa na oblohu a pošlite mu pozdrav.

Benjamin nie je v minulosti. On je v budúcnosti, na ktorú sa tešíme. On je v tom meste s dvanástimi bránami, ktoré sú stále otvorené. A on tam na nás čaká, usmiaty, silný, bez bolesti, pripravený ukázať nám „väčšie veci“.

Pane Ježišu, ďakujeme ti za dar Benjaminovho života. Ďakujeme ti, že si ho videl pod jeho figovníkmi a že si mu otvoril nebo. Prosíme ťa, posilni Alana, Thao a Ryana. Daj im pocítiť, že nebo nie je ďaleko, ale že tvoji anjeli neustále zostupujú a vystupujú, aby nám prinášali tvoj pokoj.

Benjamin, náš drahý priateľ a brat, odpočívaj v pokoji v tom veľkom oceáne Božej lásky. A kým sa znova stretneme pri tom nebeskom bankete, oroduj za nás.

Amen.